Miro Suja (REPUBLIKA): Korčok a Naď prijmú migrantov hneď, aby sa zapáčili


Vážení priatelia, aktuálna situácia v Afganistane výrazným spôsobom ovplyvní celú Európu. Na rozdiel od Maďarska, ktoré odmieta prijať migrantov, slovenský minister zahraničných vecí Korčok sa vyjadril, že Slovensko príjme 10 migrantov. Toto číslo však netreba brať ako konečné, pretože táto vláda urobí čokoľvek, aby sa zapáčila predstaviteľom Európskej únie a prijme migrantov koľko bude treba. Čo potvrdzujú aj vyjadrenia ministra obrany Naďa, ktorý povedal, že vyjadrenie, že Slovensko príjme 10 migrantov netreba brať ako dogmu ale počty sa môžu meniť.

Aby ste si vedeli urobiť svoj názor, náš odborník na vonkajšiu bezpečnosť, ktorý pôsobil v Afganistane 7 rokov a má osobnú skúsenosť s dianím v krajine pre vás pripravil zaujímavý článok, v ktorom popisuje od základov až po širšie súvislosti situáciu v krajine. Článok je síce dlhší ale určite stojí za prečítanie.

𝐊𝐞𝐝̌ 𝐬𝐚 𝐩𝐨𝐜𝐡𝐨𝐯𝐚́𝐯𝐚 𝐢𝐦𝐩𝐞́𝐫𝐢𝐮𝐦

Do Kábulu prichádzajú tanky a prvé vozidlá mladého hnutia. Ľudia ich ohadzujú kvetmi, vítajú. Jeden z obrnencov je dekorovaný farebnými vencami. Vojna končí, začína mier. Taký je odkaz „študentov“ kade-ľahšie unikajúcim mudžahídom: Hekamtyárovi, Masúdovi a ostatným, keď po ich občianskej vojne – trojročnom masakri (50.000 obetí len v Kábule) – Taliban obsadzuje mesto a nastoľuje celoštátny islamský emirát! Píše sa rok 1996!

Vtedy aj dnes, urobil Taliban markantnú bodku za dlhotrvajúcim konfliktom. Do hlavného mesta vtrhol so slávou a svojskou demonštráciou sily, vyvesujúc biele vlajky s čiernym arabským nápisom.

V roku 1996 tak ako v roku 2021 ich rýchlemu postupu nestál v ceste takmer nikto! Napokon, kto má riskovať život za skorumpovaných politikov, ktorí vlastným vojakom nepošlú výplaty a v prvých líniách chýbajú zásoby munície

Nakoniec, ich príchod pred štvrťstoročím ako aj teraz, symbolizuje zmeny v geopolitickom prerozdeľovaní sveta. Zatiaľ čo v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa Spojené štáty stávali dominantným svetovým lídrom (už vďaka následkom vtedajšej nefunkčnej zahraničnej politike Ruskej federácie a novo-zvoleným Borisom Jeľcinom), dnes – zdá sa – sa karty otáčajú. Západné post-koloniálne myslenie stráca ako v Ázii, tak aj v afrických štátoch, pôdu pod nohami a vzniknutá situácia nutne formuje svet hlavne na ekonomickej úrovni. Pri aktuálnej kríze sa črtajú otázky, v čom sa dnešný príchod Talibanu líši od vtedajšieho? Čo prinesie obyvateľom Afganistanu budúcnosť pod ich ve(d/l)ením? Aký dopad má dnešná kríza pre Slovensko a európske spoločenstvo, ktorého sme súčasťou?

𝑪̌𝒐 𝒋𝒆 𝑻𝒂𝒍𝒊𝒃𝒂𝒏

Hnutie už dávno nie je hnutím z roku 1994, teda bandou chudobných tálibov (študentov, v preklade z paštunčiny), pôvodne – ako ostatných mudžahídov – vytrénovaných a vyzbrojených americkou CIA a pakistanskou ISI proti Sovietom. Považovať ich za deduškov v drevákoch s hrdzavými zbraňami nemá nič spoločné s dnešnou realitou.

Za posledné roky boli niekoľkokrát prizvaní za rokovací stôl mocností a dosiahli rozsiahlu politickú štruktúru. Ich hovorcovia dnes pôsobia na sociálnych sieťach, ich prehlásenia citujú svetové masmédiá. V krajine získali postupne kontrolu nad stále sa rozširujúcim územím a tým prístup k obrovskému zdroju peňazí. Zaviedli zdanenie dobytých území a zabrali veľkú časť ťažobných projektov spolu s ópiovým obchodom, čím sa ich príjem dostal na miliardu dolárov ročne. Sami sa považujú za patriotickú organizáciu a spoluprácu s Islamským štátom alebo sieťou „Al-Kajdá“ ich oficiálne velenie dlhodobo odmieta. Napriek tomu stáli za väčšinou teroristických útokov v Kábule (sofistikovaných a vysoko-profilovaných) a za nespočetným množstvom povstaleckých operácií v provinciách.

Nezmenili sa len v jednom. Ich striktná interpretácia islamského práva šaría naháňa ľuďom strach.

𝙉𝙖𝙟𝙥𝙧𝙫 𝙨𝙖 𝙥𝙮́𝙩𝙖𝙟𝙢𝙚, 𝙥𝙧𝙚𝙘̌𝙤 𝘼𝙛𝙜𝙖𝙣𝙞𝙨𝙩𝙖𝙣

Ide o tranzitné miesto pre zdroje energie prichádzajúce zo západu na východ. Strategická križovatka. Afganistan navyše sám disponuje zdrojmi uránu, lítia, ropy, plynu, nerastného bohatstva (meď, zlato, zinok, atď.) spolu odhadovaným podľa amerického a britského geologického prieskumu z roku 2010 na 3 trilióny USD (áno – dobre vidíte, 3 tisíc miliárd dolárov). Ibaže snahy amerických ťažobných spoločností nepriniesli žiadny výsledok, ťažobné právo na meď, lítium, uhlie a ropu v Afganistane získala Čína, podpisom v roku 2007. Bez vojenskej intervencie, teda bez zbytočných nákladov a strát na živote. Po tejto prehre Američania stratili prioritný dôvod udržiavať v Afganistane svoju mimoriadne nákladnú vojenskú prítomnosť a začali premýšľať o odchode.

Číňania po podpísaní dohôd s afganskou vládou začali čeliť nemalej prekážke. Dôležité banské projekty začali byť po roku 2010 napádané Talibanom a množstvo z nich padlo do rúk povstalcov. Na začiatku tohto roku (2021) Taliban ovládal až 75% všetkých ťažobných projektov. Začína nám byť jasné, prečo sa v posledných rokoch ťažba z čínskej strany zastavila, prečo Číňania prestali vláde v Kábule platiť podľa dohôd a prečo sa predstavitelia hnutia objavovali na kábulských veľvyslanectvách čoraz častejšie. Ako pre ruské médiá 16. augusta povedal súčasný špeciálny vyslanec Ruskej Federácie pre Afganistan, Z.N. Kabulov, citujem: „Keď porovnám zmluvy našich kolegov a partnerov (Čína – pozn. prekl.), Taliban na mňa osobne pôsobí už dlhú dobu omnoho prístupnejšie k dohodám než bábková vláda v Kábule. Nie pre nič-za nič sme s hnutím Taliban udržiavali počas posledných 7 rokov kontakt, diskutujúc mnoho bodov. A áno, videli sme to eventuálne prichádzať, ak nie ich nástup k plnej moci, potom ako ich vedúcu rolu v budúcnosti Afganistanu.“ To je zároveň odpoveďou na to, prečo ruské a čínske veľvyslanectvo neevakuovalo.

Pᴏᴢᴏsᴛᴀʟɪ́

Štyri a pol milióna ľudí v Kábule, pro-západní humanitárni aktivisti, intelektuáli, pracujúce ženy a študentky, štátna infraštruktúra. Taliban vyslal vo svojich posledných vyjadreniach pozitívne signály o tom, že pomsta sa nekoná, život pokračuje, že nikto sa Talibanu báť nemusí. Ibaže z predchádzajúcich skúseností ľudia ich spoločnú eufóriu nezdieľajú, mnoho žien v novom týždni nenastúpilo do práce, pre istotu nepočuť hudbu. Všetci trpezlivo vyčkávajú.

Nedokážem odhadnúť (myslím, že v tejto chvíli to nedokážu ani najlepší analytici spravodajských služieb) akú pozíciu si ich „nová vláda“ zastane v najbližšom období. Ale zo širšej perspektívy je v ich najlepšom záujme, aby sa neuchýlili k izolácii a stali sa na medzinárodnom poli legitímni. Aby uchovali a rešpektovali práva žien a menšín. Ako sa rozhodnú, ukážu najbližšie dni, týždne, mesiace.

Je tu tiež malá spojitosť, ktorá často vykĺzne z vyjadrení a analýz, pretože sa v skutočnosti nedá analyzovať a nijako predvídať. Dôvod, prečo v roku 2015 dav mladíkov počúvol mullaha a vzal kameň do ruky proti bezbrannému dievčaťu. Prečo možno nik pri príchode Talibanu nekládol odpor a prečo 75.000 bojovníkov Talibanu prevalcovalo 180-tisícovú afganskú armádu. Prečo sa azda Taliban vykašle na všetky predsavzatia o ľudských právach a poráta sa s krajinou po svojom. Nožom a slučkou pri bazéne, na vrchole „Swimming Pool Hill“.

Tá spojka sa volá náboženstvo a len náboženstvo má silu Afganistan skutočne meniť.

𝑷𝒐𝒓𝒂𝒛𝒆𝒏𝒆́ 𝒊𝒎𝒑𝒆́𝒓𝒊𝒖𝒎

Myslím, že pretext k vojenskej intervencii dnes už každý chápe a kto stále verí, že šlo počas dvadsiatich rokov iba o demokratizáciu a boj za slobodu Afganistanu, je buď naivný, zaslepený ako EÚ, alebo toho v Afganistane stratil príliš veľa, než aby chcel poznať aj druhú stranu mince.

Dvadsať rokov utópie! Provincie chudobné, odkázané samé na seba. Úsmevy, tweety a prehlásenia o úspešnej spolupráci. Nehorázne dotácie končiace vo vreckách vládnych činiteľov. Premrštené humanitárne projekty. Neutíchajúci konflikt. Samozrejme, tiež kladný rozvoj, ako vyššia životná úroveň hlavného mesta, ženy bez burky, ich právo študovať, pracovať a prechádzať sa obchodnou štvrťou po zotmení. Ale duša človeka? Neznesiteľne chorá a nasiaknutá pretvárkou (viď príklad pri rieke ukameňovanej Farkhundy Malikzada v roku 2015).

Ako to divadlo asi mohlo skončiť? Kábul predsa nie je a nikdy nebol celým Afganistanom.

Zᴀᴄ̌ɪᴀᴛᴏᴋ ɴᴏᴠᴇᴊ ᴋʀɪ́ᴢʏ

Čo sa javí ako šokujúci záber z letiska je v skutočnosti predzvesť ďalšej migračnej vlny bez kontroly a systému, s ktorým sa bude musieť Amerika a Európa popasovať. Okolo letiska a lietadiel vidieť prevažne mladých mužov. Prekladatelia? Intelektuáli? Už akoby som počul hlasy zo strednej Európy, že je našou morálnou povinnosťou podieľať sa a pomáhať. Ibaže ja si nespomínam na referendum, aby sme vstúpili na územie Afganistanu ako spojenci NATO a nepamätám si ani na žiadne plynúce výhody z obsadenia tejto krajiny. Žiadna ťažba, ani zisk sa nekonali. Nie pre nás, nie pre strednú Európu, nie pre Slovensko. Nám musela stačiť „televízna“ zámienka. Tak prečo nám teraz vnucovať pocit zodpovednosti? Urobilo sa azda málo? Koľko zbytočných životov padlo ďaleko od domova? Nech títo krikľúni skúsia načrtnúť svoj nápad matkám stratených synov, ktorí bojovali a zomierali za „slobodu“ akéhosi Afganistanu; za to, aby tam dievčatá mali právo chodiť do školy. Nech im skúsia oznámiť, že ako náhradu môžu prijať utečencov, ktorí naopak, za obranu svojej vlasti nebojovali vôbec, vlastne… Ani prstom nepohli!

Počas mojej sedemročnej pracovnej avantúry som v Afganistane stretol mnoho priateľských ľudí. Je mi úprimne ľúto, že Afgancov čaká neistá budúcnosť. V obrane svojej vlasti však zlyhali najprv oni sami. Celá vojenská prítomnosť NATO bola chybou od samého počiatku a súčasné aktuality len dokazujú, že afganský ľud sa so západným spôsobom myslenia počas celej tej doby nestotožnil a už vôbec zaň nebol ochotný povstať v hodine H. Aj preto dnes v uliciach miest hliadkuje hnutie Taliban.

Snažím sa na záver zaujať nestranný postoj, aj keď popravde a žiaľ, fakty hovoria samé za seba. Ženy, deti a starci Afganistanu ostávajú čeliť novému režimu. A mladých mužov, synov tohto pohrebiska impérií, postretlo ono šťastie – evakuovať.