Pretrvávajúci konflikt na Ukrajine núti lídrov štátov EÚ siahať čo možno najrýchlejšie po nových zdrojoch energií, aby svojimi predošlými vyhláseniami, geopolitickou slepotou a sankčným aktivizmom nestratili tvár.
Výzva je však náročnejšia ako by sa mohlo „terminátorom“ spoza rečníckych pultov zdať. A Európa nemá žiadny záložný, zázračný plán. Žiadny náhradný kohútik s obsahom 155 miliárd kubických metrov plynu ročne, ktorým len tak otočí.
V zázrak môže hádam veriť iba slovenský premiér a jeho tím radcov, ktorí sa chcú nielen „hrdinsky“ vzdať stoviek miliónov eur z tranzitu ruského plynu cez naše územie, ale dokonca sú presvedčení, že za pomoci západných partnerov nájdeme riešenie do konca roka.
No problém EÚ tkvie hlavne v kvantite a „zelenej“ cenovej politike než v dostupnosti a variácií záložných zdrojov. Predstava realizácie tak radikálnej zmeny pozostáva z 3 hlavných alternatív: Nórsko, Azerbajdžan a americký skvapalnený zemný plyn (LNG).
Na konci roka uplynie zmluva s Gazpromom a EÚ vidí riešenie v alternatíve z Nórska a Azerbajdžanu, o ktorých tvrdí, že by pokryli až 10% spotreby namiesto doterajších 15% (Gazprom). Problém tkvie v tom, že Azerbajdžan zatiaľ nedisponuje ani 5% európskej spotreby. Nórsko s dodávkami nad 20% pre Európu a maximálnym výkonom doslova pumpuje nadoraz. A kde je ešte Nemecko, ktoré sa chce vzdávať jadra a uhlia? Jeho dopyt (ktorý sa po blokáde Nordstream II čoskoro objaví v reálnych číslach) by Nórsko nemalo šancu pokryť ani pri najlepšej vôli.
Do úvahy prichádzajú (až podivuhodne často ako východisko zo situácie) Spojené štáty a LNG, pri ktorom však transportné kapacity vysoko zaostávajú za európskym dopytom. Skrátka a dobre, plyn by bol, lode na prepravu chýbajú. Prečo? Lebo ich má Čína.
Kým sa naša garnitúra zúčastňuje eurosamitov a hádzania úsmevov vo Versailles, aby spoločne riešila energetickú krízu, Slovenská Republika je (podľa Hegera) nutne postavená do pozície závislého od pomoci. Iné štáty EÚ sa medzitým pozerajú v prvom rade na svoje vlastné, konkrétne možnosti. Spoliehať sa na druhých je totiž pre nich krátkozraké.
Francúzsky Total a britský BP začali diskusiu s Azerbajdžanom už koncom 90.rokov. Taliansko napojené na Trans-Anatolian Pipeline (TANAP) zvýšilo počas súčasnej krízy dodávky dvojnásobne. Na projekte juhoeurópskeho plynovodu (TAP) sa okrem talianskej firmy Snam podieľa britský BP, belgický Fluxys, španielsky Enagas a švajčiarske Axpo.
10-bodový plán bruselských úradníkov a analytikov pre úplné odpojenie sa od Ruska je ilúzia. Nie je schopný zabezpečiť ani časť doterajších kapacít. Schopný je vrátiť Európu do „progresívneho stredoveku“ bez plynu, bez auta a bez tepla.
Kľúčové je však Nemecko, ktoré sa oprávnene obáva limitácie dodávok, zvyšovania cien energií a ochromenia ekonomiky. Posledné slovo zatiaľ nepadlo a hľadá vlastné cesty cez rokovania so SAE, Katarom a Nórskom. Sleduje vlastný záujem a zrejme si uvedomuje aká budúcnosť ho čaká, ak sa vplyvu spoza mora podarí odtrhnúť jeho silnú ekonomiku od ruských zdrojov. George Friedman hovorí, že tento nemecko-ruský vzťah je pre Spojené štáty vôbec najväčšou hrozbou.
V roku 2018 prebiehali v Turecku jednania o diverzifikovaní dodávok energií v prospech štátov V4, a teda aj Slovenskej republiky. Bezvýsledne. K prepojeniu nedošlo. Maďari sa však ambícií pripojenia na TANAP nevzdávajú. A správne. Rozmýšľajú vo svoj prospech, pochvalu od nevolených komisárov nehľadajú. Hoci ide o finančne a časovo náročnú alternatívu, hľadí do budúcnosti.
Je zarážajúce, že zatiaľ čo mnoho členských štátov EÚ (napriek siláckym rečiam pred kamerami) hľadá spôsoby ako zabrániť potenciálnemu nedostatku energií vo svojich domácnostiach na národnej úrovni, našej vláde stačia verbálne záruky partnerov, že si všetci svorne pomôžeme. Povedal niekto za akú cenu? Nemáme sa vraj báť, veď do zimy sme vraj „v pohode“, sľuboval Heger. Ale čo potom?