Aké nariadenia vlastne ten Ústavný súd zrušil a nezrušil?


Sľúbil som pred nedávnom vo svojom statuse, že za hnutie REPUBLIKA zverejníme právnu expertízu decembrových rozhodnutí Ústavného súdu o opatreniach

Samotná expertíza je však tak „nezáživný“ a pre laika zle čitateľný text plný paragrafov a právnických výrazov, že Vám ju skúsim priblížiť radšej preloženú do „ľudskej“ reči so zameraním na význam týchto rozhodnutí.

Prvý nález alebo víťazstvo formy nad obsahom

Ide o rozhodnutie PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021. V tomto konaní súd rozhodoval o podaní generálneho prokurátora, ktorým namietol práve  ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorými štátny úrad – Úrad verejného zdravotníctva známy skôr ako hlavný hygienik dostal kompetencie zákonodarcu, teda vydávať také vyhlášky, ktoré zasahujú do základných práv a slobôd. 

Ešte pripomeniem, že na Ústavný súd sa vo veci konania o súlad právnych predpisov s Ústavou, resp. medzinárodnými dohovormi nemôže obrátiť podľa súčasného stavu hocikto, kto si myslí že sú jeho práva porušené (na to slúži ústavná sťažnosť), ale len vybrané subjekty, ako prezident, vláda, generálny prokurátor, 30 poslancov NR SR a ďalší. A práve generálnemu prokurátorovi sa nepozdávalo, že tzv. pandemickú legislatívu, teda vyhlášky, ktoré výraznou mierou ovplyvňovali náš život posledný rok a pol nevydáva zákonodarný zbor, ktorý je na to jediný kompetentný, ale štátny úradník. Tieto vyhlášky sa navyše ani nezverejňujú v Zbierke zákonov, o ktorej jedinej predpokladáme že je spoľahlivým prameňom práva. (viete o tom, že význam Zbierky zákonov je tak dôležitý, že to bol vôbec prvý zákon samostatnej Slovenskej republiky č. 1/1993 Z.z.?). Navyše už v minulosti – v r. 1994 Ústavný súd rozhodol, že: „zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru“.

Preto logicky odborná verejnosť čakala, že všetky argumenty uvedené v podaní generálneho prokurátora (bolo ich tam samozrejme viac vrátane teoreticko – právnych) budú Ústavným súdom vzaté do úvahy a súd rozhodne o neústavnosti vydávania. Výsledok bol – pre mnohých prekvapivo – iný a Ústavný súd návrhu generálneho prokurátora nevyhovel. Celý nález má viac ako 30 strán a v odôvodnení sa o.i. dočítate, že jeho vlastné rozhodnutie z roku 1994 nie je pre túto vec významné, že vyhlášky hlavného hygienika sa dajú nájsť aj cez internetové vyhľadávače aj keď nie sú v Zbierke zákonov a pod. 

Zjavne si to však nemysleli všetci sudcovia, pretože k rozhodnutiu boli zverejnené aj tri tzv. odlišné stanoviská (môže ich vydať sudca, ktorý nesúhlasí s tým, ako sa rozhodlo), ktoré boli osobne pre mňa jasnejšie a lepšie odôvodnené a vie si ichprečítať a porozumieť im aj právny laik. V týchto stanoviskách nájdete jednak uvedené aj rozhodnutia zo zahraničia v obdobných veciach, porušenie princípu právnej istoty Zbierky zákonov ako jediného publikačného zdroja prameňov práva a ďalej konkrétne príklady, čo keby napríklad začal všeobecne záväzné právne predpisy vydávať iný štátny úrad, napr. Úrad jadrového dozoru? Nebolo by tým ohrozené celé trojdelenie moci v štáte? Prijímanie zákonov cestou NR SR možno nie je ideálne, ale tam návrh aspoň prejde viacerými čítaniami, v ktorých je možné odstrániť chyby alebo zapracovať pripomienky. Je to teda proces, ktorý navyše umožňuje verejnosti pripraviť sa na nový zákon, zatiaľ čo hlavný hygienik strieľa vyhlášky takým tempom, že večer vyjdú a od nasledujúceho rána platia… K tomuto musím odcitovať z expertízy aspoň časť odlišného stanoviska jedného zo sudcov, ktorý namieta takýto proces prijímania vyhlášok jediným štátnym úradníkom za zatvorenými dverami:

„Absentuje tu riadne odôvodnenie prijatia konkrétnych opatrení zasahujúcich do základných práv a slobôd, rovnako absentuje možnosť demokraticky ovplyvniť výsledok rozhodnutia prijatého odborným konzíliom bez účasti verejnosti, nedá sa ohradiť, či pripomienkovať takto prijatú úpravu z hľadiska jej účelu a proporcionality k zamýšľanému účelu, keďže neexistuje žiadna dôvodová správa predkladaná spolu s návrhom úpravy opatrení ÚVZ. Spoločenská nedôvera sa prehlbuje, čo sa najviac prejavuje hromadným porušovaním prijímaných opatrení.“

Význam tohto prvého nálezu

Tento nález Ústavného súdu teda uvádza, že vyhlášky sú z formálneho hľadiska platnou súčasťou nášho právneho poriadku ako aj bežné zákony, a v poriadku je vraj aj forma ich vydávania. Z tohto hľadiska to prináša aj ten význam, že každá vyhláška môže byť tak ako každé ustanovenie zákona teoreticky podrobená prieskumu obsahu a jej súladu s Ústavou. To môže byť však ťažké v prípade, že sa vydávajú vyhlášky, ktoré platia u nás dva týždne a niektoré ani toľko.

Mám však k takejto kompetencii štátneho úradníka otázku – pochopil vôbec svoju úlohu zákonodarcu? Z médií vieme, žehlavný hygienik Mikas vystavil údajne veľké množstvo individuálnych výnimiek zo svojich vlastných vyhlášok. Avšak zo všeobecne záväzného právneho predpisu, napr. zákona niečo ako individuálna výnimka neexistuje. Je možnosť, že zákonodarca stanoví istý dopredu neurčený okruh osôb, na ktoré sa nebudú uplatňovať počas vymedzenej doby ustanovenia zákona (to bola napr. novela trestného zákona, tzv. zbraňová amnestia vo viacerých kolách), ale nie je možné aby dostal jeden konkrétny subjekt od zákonodarcu individuálnu výnimku. Viete si predstaviť, že by prišiel do NR SR nejaký pán podnikateľ a požiadal by: „Počúvajte, chcem si uplatniť nejaké nadmerné odpočty, dajte len pre mňa výnimku zo zákona o DPH a Trestného zákona, tak na tri mesiace, aby to na mňa neplatilo a ja by som si zatiaľ vybral nejaké neoprávnené nadmerné odpočty, dobre? Dovtedy si to vybavím a bude to OK.“ Asi by sa mu všetci vysmiali. Ale presne takéto individuálne výnimky pán štátny úradník, ktorý od štátu dostal kompetencie zákonodarcu vydával, pričom ich dokonca odmieta zverejniť. Kde sú teraz iné štátne orgány, ktoré si to mali všimnúť?!

Druhý nález

O týždeň neskôr po prvom náleze vydal ten istý Ústavný súd ďalší nález – rozhodnutie PL. ÚS 4/2021 zo dňa 8.12.2021. Tu sa rozhodovalo o podaní verejnej ochrankyne práv, ktorým namietala viaceré (iné) ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, teda ďalšiekompetencie udelené zákonodarcom hlavnému hygienikovi. Tomuto podaniu bolo čiastočne vyhovené a ústavný súd vyhlásil, že v súlade s ústavou nie sú tie zákonné ustanovenia, ktoré:

– umožňovali Ministerstvu zdravotníctva a Úradu verejného zdravotníctva vydávať tzv. ďalšie opatrenia, ktorými mohli zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas ako vágne a nedostatočne určité

– umožňovali nariadiť karanténne a izolačné opatrenia v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení (teda mimo domova).

Už to je samo osebe dosť zlé, že sa tu nariaďovali neústavné a nezákonné karantény, kedy našich občanov za sprievodu polície odvážali po prekročení hranice do rôznych ubytovní, kde ich nezákonne izolovali, ale v odôvodnení tohto rozhodnutia sa zrazu dočítate niečo, čo úplne protirečí prvému nálezu. Nájdete tam vety ako že „Ústavný súd nemôže legitimizovať neurčitú právnu úpravu umožňujúcu nariaďovať opatrenia vykazujúce povahu pozbavenia osobnej slobody“, že  „nie je vylúčené, že vydanými opatreniami dôjde aj k závažným zásahom a obmedzeniam základných práv a slobôd“, ale najviac rozruchu vyvolal tento bod: 

78. Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru.Splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej právnej sily, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou (PL. ÚS 8/94).

V obdobnom zmysle ESĽP judikoval, že zákon musí poskytovať právnu ochranu proti svojvoľným zásahom orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom; bolo by v rozpore s princípomvlády práva, keby právna úvaha poskytnutá výkonnej moci bola vyjadrená ako neobmedzená moc; zákon musí vyjadriť s dostatočnou jasnosťou rozsah úvahy udelenej príslušným orgánom a tiež aj spôsob jej výkonu (rozhodnutie ESĽP z 2. 8. 1984 vo veci Malone v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 8691/79, § 68, rozhodnutie ESĽP zo 16. 2. 2000 vo veci Amann v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 27798/95, § 56).

ktorí si mnohí interpretovali ako koniec rúškam a Covid pasom a všetkým obmedzeniam určených vyhláškami, čo žiaľ nie je pravda, pretože ide iba o odôvodnenie nálezu. Priamy účinok tohto rozhodnutia znamená len stratu účinnosti týchto konkrétnych ustanovení zákona. Zjavne však ústavný súd právnej istote takýmito rozpornými odôvodneniami oboch nálezov nepomohol.

Čo sa s tým dá robiť a skúsenosti z iných krajín

V iných krajinách blízkych aj vzdialených vidíme doslova smršť rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (Belgicko, Španielsko, Česko, Rakúsko a ďalšie), ktoré rušia tzv. pandemické opatrenia, či už majú právnu formu vyhlášky, nariadenia, výnosu ako protiústavné, neprimerané, nedostatočneodôvodnené a porušujúce práva občanov. A nielen to – často sa to deje ešte aj v lehotách, o ktorých môže slovenská justícia zatiaľ len snívať (napr. belgická Štátna rada – niečo ako Najvyšší správny súd dokázala zrušiť rozhodnutie o zavretí kultúrnych zariadení z dôvodu novej vlny pandémie za 3 dni od podania žaloby a to počas Vianoc!).

U nás by samozrejme bolo ideálne, keby sa vymenilo osadenstvo a zloženie Národnej rady, ktorá by zrušila takéto široké kompetencie jedného úradníka. Samozrejme, aj do budúcna môžu a budú existovať rozhodnutia hlavného aj regionálnych hygienikov ako individuálne správne akty (napr. o uzavretí kúpaliska v Hornej Dolnej kvôli zlým výsledkom rozboru vody, stiahnutí nebezpečného výrobku a pod.), ale rozhodne nie vyhlášky, ktorými sa zasahuje do základných práv a slobôd občanov, ako je sloboda pohybu, zhromažďovania, podnikania a pod. Bojovať zatiaľ môžeme napádaním obsahu týchto vyhlášok napr. vo forme ústavných sťažností, ale hľadáme aj iné riešenia.  

Antická dráma

Ako mi povedali naši experti, v prvom ročníku štúdia na právnickej fakulte sa preberá v rámci jedného predmetu antická dráma Antigona, ktorej autorom je Sofokles. Nie je to ani takkvôli literárnym kvalitám tohto diela (hoci ich nepochybne má), ale kvôli významu toho, čo je v nej uvedené. V tejto dráme Antigona neuposlúchne zákon vládcu Kreóna, že nesmie pochovať svojho zosnulého brata. Tvrdí, že existuje prirodzené právo, ktoré je nadradené nad neľudský a nezmyselný príkaz vladára. Antigona je síce vladárom kruto potrestaná, ale v závere to skončí tak, že najviac potrestaný je ten vladár, ktorý takýto zákon vydal, pričom mu to predpovedal slepý veštec (takého by potrebovala aj naša aktuálna vláda).

Akú má súvislosť táto antická dráma a nadradenosť prirodzeného práva s opatreniami Úradu verejného zdravotníctva na Slovensku?

Poznáte rázovitý, drsný, ale prekrásny kraj pod Kráľovou hoľou? Máme tam veľa sympatizantov, medzi nimi aj pani G, ktorá má už vyše sedemdesiatky. Nohy jej už veľmi neslúžia a pri chôdzi sa musí opierať o starú palicu – bakuľu. Zato životnej múdrosti a energie má na rozdávanie a slovník drsný ako ten kraj. Posledné dva roky vyšíva pre svoju vnučku oplecko (kto by nevedel – oplecko je súčasť ženského kroja vo viacerých regiónoch Slovenska, niečo ako krátka vrchná ženská košeľa) a modlí sa za to, aby sa jej vnučka vydala. Teraz, keď to vyzerá, že sa to splní a svadba bude, je pripravená nová vyhláška hlavného hygienika, že svadby sa môže zúčastniť len osoba v novo zriadenom režime OP+, čo ona teda nie je a ani nikdy nebude. Ak by skúsil nejaký úradník zabrániť účasti na svadbe jej milovanej vnučky, lebo to nariaďuje nezmyselná vyhláška, asi by si od nej vypočul pár nepublikovateľných slov a dostal by bakuľou po hlave, lebo žiadna vyhláška nemôže stáť nad jej prirodzeným právom ísť na svadbu svojej vnučky, na ktorú toľko čakala…

Autori: Milan Uhrík a právni experti hnutia REPUBLIKA