1. Európsky parlament požaduje tribunál na potrestanie ruských vojnových zločinov. Údajne chce vyplniť právne vákuum v medzinárodnom trestnom súdnictve a (ako obvykle) „vyslať jasný signál“. Aké (čaputovsky) príznačné, že ho vysiela len smerom na východ.
2. V kocke však ide o akýsi symbol „euroatlantického poriadku“, ktorý sa určitá skupina krajín snaží vnútiť všetkým ostatným pod falošnými zámienkami.
3. Väčšina europoslancov za uznesenie hlasovala. Samozrejme sa očakáva sa horlivá účasť mnohých. Uznesenie však nie je právne záväzné (RC-B9-0063/2023).
4. Bude to vôbec tribunál? Má to háčik. A nie jeden. Ukrajina neratifikovala tzv. Rímsky štatút pre formálne pripojenie k Medzinárodnému trestnému súdu.
5. Spolupráca síce prebieha, ale neexistencia členstva plnohodnotným aktivitám bráni. Takže „vyplniť právne vákuum“ v prostredí, ktoré ho vlastne spôsobilo?
6. V uznesení je aj časť, ktorá definuje Bielorusko ako „štát umožňujúci“ zločin agresie. Žiaľ, Rímsky štatút nič také nepozná. Brusel vynašiel samoúčelnú, právnu novinku.
7. A to ešte nehovoríme o povzbudzovaní EÚ k tomu, aby sa odstránila ochrana „suverénnych aktív ruského štátu“ a boli použité ako reparácie.
8. Ide o nebezpečný precedens, ktorý unilaterálne ruší jeden z princípov medzinárodných obyčajov s nepredvídateľnými následkami.
9. Vzhľadom na pripomienky je očividné, že „špeciálny tribunál“ Európskeho parlamentu je problematický.
10. Hneď v úvode sa snaží obísť OSN a inštitúcie, ktoré majú byť najvyššími arbitrami medzinárodného práva.
11. Ďalej chce vyšetrovať udalosti v krajine, ktorá nie je súčasťou Medzinárodného trestného súdu.
12. Chce vytvoriť umelé právne štruktúry a koncepty, ktorými bude presviedčať svet, že bruselská/euroatlantická verzia udalostí je nielen morálne, ale aj právne korektná.
13. A nielen to. Precedens jednostranného rušenia suverénnej imunity môže podkopať všeobecnú dôveru, ktorá Európe ako kontinentu zostáva. Euroúradníci tomu podkopávaniu prispievajú.
14. Všetky menované dôvody ilustrujú nedôveryhodnosť „bruselskej nadpráce“, ktorá zjavne nemá záujem o reálne vyšetrenie zločinov (a už vôbec nie všetkých mocností).
15. Ide skôr o tvorbu ilúzie o sebe ako o morálnom arbitrovi, ktorý témou živí svoj okruh aktivistov v médiách. Aby bolo o čom písať. Aby bolo zjavné kto koho „súdi“. S pojmami ako morálka alebo zločin by však bruselské úrady mali zaobchádzať veľmi opatrne.