Presne pred rokom poctil Výbor pre obranu a bezpečnosť a Výbor pre európske záležitosti Národnej rady Slovenskej republiky svojou návštevou francúzsky veľvyslanec J.E.p. Christophe Léonzi.
Hlavným predmetom rokovania malo byť priblíženie francúzskych vojenských operácií v subsaharskej oblasti a propagácia prítomnosti medzinárodných štruktúr, konkrétne dvoch tréningových misií EÚ (EUTM) v Mali a Stredoafrickej republike.
Rokovanie sa s odstupom času dá hodnotiť ako nepriame lobovanie pre Elyzejský palác. Paríž dlhodobo, skrývajúc vlastný obchodný záujem, propagoval v členských štátoch EÚ vyššiu operačnú angažovanosť v subsaharskej oblasti (operácia Takuba v Mali) s argumentom, že bezpečnostná situácia sa rapídne zhoršuje intenzitou útokov s možnými dôsledkami pre celú Európu (migrácia, terorizmus).
NR SR už pred návštevou veľvyslanca schválila vyslanie slovenských vojakov v rámci tréningových misií do Mali a Stredoafrickej republiky. Avšak tréningová misia (teda školenie lokálnych jednotiek) a operačné bojové nasadenie Takuba (na ktoré apeloval cudzí veľvyslanec v NR SR) sú dve odlišné veci. Čo dotvára obraz machinácie a kalkulu je fakt, že Paríž o niekoľko mesiacov neskôr (jún 2021) začal oficiálne sťahovať svoje jednotky z Mali a presne v rovnakom čase zastavil finančnú a vojenskú pomoc Stredoafrickej republike. Náhoda?
Francúzsko dnes v Afrike apeluje na tri konkrétne kontinentálne hrozby: terorizmus, nezastaviteľnú migráciu a v neposlednom rade, prítomnosť ruského vplyvu. Terorizmus a migrácia spolu úzko súvisia najmä v kontexte prehlbujúcej sa chudoby a jej nevyhnutných následkov, keďže vždy bola živnou pôdou pre nespokojnosť a následné zhoršovanie bezpečnostného a ekonomického prostredia. Vzniká začarovaný kruh a ľudia hľadajú cestu von, či už doslovne alebo so zbraňou v ruke. A práve chudobu zapríčiňuje z dlhodobého hľadiska politická neschopnosť a nestabilita, mnohokrát dôsledne implementovaná externými centrálami, a to oveľa viac než medializované dôvody.
Na africkom kontinente vždy prebiehala a prebieha studená vojna. Po vyhrotených vzťahoch s anglosaskými partnermi v rámci NATO, stratilo Francúzsko v Afrike značnú finančnú podporu. Ruská federácia viní Francúzsko z neokolonializmu, Francúzi naopak Rusko z podnecovania protifrancúzskych kampaní a militarizmu, spojeného s aktivitami súkromných armád, dodávkami vojenskej techniky a školením dôstojníkov. Obe strany bránia svoje záujmy, resp. hľadajú korisť v podobe nerastného bohatstva: zlato, diamanty, fosfáty, ropa či urán. Napokon, ako vo vojne.
Francúzsky prezident to má na domácej pôde (a pred voľbami) politicky nahnuté. Je preto jednoduchšie tlačiť na správne páky, získať súhlas medzinárodných síl a stiahnuť vlastných vojakov domov. Alebo ich „obamovsky“ presunúť do bezpečnejších stálych základní v Gabone, Senegale alebo Džibutsku. Kolonizácia skrátka pokračuje. Je len zabalená v inej pozlátke, krytá medzinárodným mandátom a najčestnejšími sloganmi ako boj za slobodu, nezávislosť a demokraciu. No v pozadí je to stále tvrdý, či západný alebo východný biznis, pretože vojny nevznikajú pre ušľachtilé ciele.
A práve to by mohla slovenská zahraničná politika identifikovať. Na cudziu výzvu však reagovala pozitívne a tlačí sa niekam, kde možno získa isté (ktovie či potrebné) skúsenosti, ale určite neháji vlastný záujem. Ak sme príliš malý národ, aby sme v minulosti kolonizovali, bolo by príliš veľkorysé (rozumej hlúpe) obetovať vlastných synov. Za záujmy iných…