Prečo Európsky súd pre ľudské práva nerozhodol o legitimite protipandemických opatrení v Slovenskej republike?
V poslednej dobe médiami obletela blesková správa, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej v texte aj „ESĽP“) zamietol sťažnosť vo veci Lörinc a ostatní proti Slovenskej republike, ktoré sa týkali zavedených protipandemických opatrení, lockdownu a obmedzenia práva na slobodu zhromažďovania a združovania, vrátane povinnosti dodržiavať povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Nakoľko je táto informácia síce pravdivá, ale dovolím si povedať, že mnohými dezinterpretovaná a verejnosťou nepochopená, je potrebné ozrejmiť, o čom vlastne ESĽP rozhodol a aké to má dôsledky pre prípadné posudzovanie neoprávnenosti zásahov štátu do ľudských práv svojich obyvateľov.
Sťažovatelia (pán Lörinc a ďalších 16 sťažovateľov) sa sťažnosťou adresovanou Európskemu súdu pre ľudské práva sťažovali, že Slovenská republika zavedením protipandemických opatrení v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 zasiahla do ich základných práv a slobôd, pričom sa odvolávali na takmer všetky ustanovenia Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Európsky súd pre ľudské práva rozhodol rozhodnutím zverejneným 5. mája 2022 tak, že sťažnosti sťažovateľov zamietol z dôvodu, že tieto podania považoval za tzv. „actio popularis“, teda za žalobu podanú kýmkoľvek vo verejnom záujme, pričom údajne sťažovatelia nepredložili súdu presvedčivé dôkazy, že reálne došlo k zásahu do ich
individuálnych základných práv a údajne nepredložili súdu potrebné informácie o ich individuálnej situácii. ESĽP sa odvolal na svoju predchádzajúcu judikatúru, avšak je potrebné povedať, že v minulosti ESĽP mnohokrát rozhodol, že koncepcia „poškodenej osoby“ je prípustná aj u subjektov, ktoré nemohli s istotou preukázať, že utrpeli ujmu v dôsledku porušenia svojho práva zaručeného Európskym dohovorom o ľudských právach. Technicky vzaté, ESĽP neposudzoval sťažnosti sťažovateľov z vecného hľadiska, teda, či boli vydané opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach a či predstavovali primeraný alebo neoprávnený zásah do ľudských práv jednotlivcov v konkrétnom prípade, ale ESĽP sťažnosti zamietol s tým, že sťažovatelia nepreukázali, že namietanými opatreniami došlo k reálnemu zásahu do ich individuálnych práv.
Skutočnosť, či tomu tak bolo, by bolo predmetom dlhého právneho elaborátu a nie je účelom tohto príspevku. Účelom tohto príspevku je poukázať na fakt, že dosiaľ žiadny orgán, či už vnútroštátny alebo medzinárodný nerozhodol o tom, či slovenské COVID opatrenia predstavovali legitímny a v danej situácii primeraný zásah do práv a slobôd ich obyvateľov, na rozdiel od toho, ako tomu bolo v iných štátoch. Verejne tak tvrdiť, že ESĽP potvrdil súlad protipandemických opatrení s medzinárodnými dokumentami o ľudských právach môže len osoba neznalá práva
a/alebo neschopná kritického myslenia, nakoľko tieto skutočnosti z predmetného rozhodnutia vôbec nevyplývajú.
Použité zdroje:
– Rozhodnutie ESĽP vo veci Lörinc a ostatní:
https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22appno%22:[%2227877/21%22],%22itemid%22:[%22001-217309%22]}
– Use of actio popularis: https://www.osce.org/files/f/documents/3/1/337191.pdf
– https://akw.sk/pravo/prve-rozhodnutie-europskeho-sudu-pre-ludske-prava-v-pandemickych-veciach/
– https://www.justice.gov.sk/tlacovespravy/europsky-sud-pre-ludske-prava-zamietol-20-staznosti-podanych-proti-slovenskej-republike/