Ivana Slivková (REPUBLIKA): Buď hráš našu pesničku alebo ideš z kola von


Priznám sa, s úžasom som si prečítala dnešné správy o tom, že prezidentka plánuje odvolať Ivana Šimka z postu ministra vnútra. Toho Ivana Šimka, ktorého sama arbitrárne z vlastnej vôle do tejto funkcie pred dvoma mesiacmi menovala. Nie som síce jeho fanynka, ale nedá mi nepoukázať na dve základné roviny.

Ministra Šimka som začala aktívne registrovať po tom, ako bol pod jeho vedením vyšetrovateľ NAKA Pavol Ďurka, ktorý je obvinený v kauze čurillovci, “preložený” na inšpekciu ministerstva vnútra. Na inšpekciu, ktorá vyšetruje a stíha trestné činy, ktoré spáchajú policajti. Teda aj tie trestné činy, z ktorých je obvinený on sám. A nielen on, ale aj jemu blízka osoba – jeho brat. Tu vôbec nejde len o nejaký morálny kredit, ale o to, že takýto postup je priamo v rozpore s policajnými zákonmi. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ v § 46 hovorí o tom, že policajt v prípade, ak sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu, musí byť dočasne (do právoplatného ukončenie veci) postavený mimo službu. V § 18 sa navyše zakazuje zaradenie blízkych osôb (napr. rodinných príslušníkov) do štátnej služby tak, aby jeden bol priamo podriadený druhému alebo podliehal jeho pokladničnej alebo účtovnej kontrole. Obe tieto zákonné ustanovenia boli preložením Pavla Ďurka na Úrad inšpekčnej služby, priamo porušené.

A prednedávnom sa minister vnútra údajne “nešťastne” vyjadril na margo toho, že policajti nemôžu mať rozviazané ruky, ale musia byť viazaní zákonmi a podliehať (politickej) kontrole. Takéto vyjadrenie síce nezapadá do súčasného ideologického nastavenia úradníckej vlády a matovičovmu chaotickému riadeniu štátu, ale nič to nemení na veci, že ONO TO TAK REÁLNE JE. Na čele policajného zboru stojí policajný prezident, ktorý je podriadený ministrovi vnútra, a minister vnútra predsa nie je nič iné, ako politická funkcia. Príslušníci PZ sa za svoju činnosť nezodpovedajú prokuratúre, ako tento týždeň odznelo vo verejnom priestore, ale svojmu funkčne vyššie postavenému nadriadenému, pričom tento reťazec končí pri ministrovi vnútra. A o tom, ako v súčasnosti vyzerajú rozviazané ruky polície, som písala prednedávnom.

Po týchto okolnostiach, ktoré musí reálne vidieť už aj slepý, nemožno hovoriť o žiadnej vláde apolitických odborníkov, či o nejakej ochrane demokracie či právneho štátu. Jednoducho je to o tom, že buď hráš našu pesničku alebo ideš z kola von. Ale v tejto súvislosti mi vyvstáva aj otázka, kde sú teraz všetky mimovládne organizácie? Prečo teraz neupozorňujú na priame porušenie zákonov zo strany vládnych nominantov? Prečo neodsudzujú komunistické praktiky menovania a odvolávania ministrov?