Jozef Viktorín, ktorý pôsobil dlhé roky v armáde SR a dosiahol viaceré vyznamenania, uverejnil na svojej facebookovej stránke nasledovný príspevok, v ktorom o. i. vyzdvihol regionálnu spoluprácu nad podliezaním sa v NATO.
“Vypovedanie zmluvy Austrálie s Francúzskom, ktorá sa týkala kúpy 12 ponoriek, otvorila Pandorinu skrinku. Podotýkam, že plnenie bežalo od roku 2017. Pohľady môžu byt rôzne, ale argumenty hovoria o inom. Nejde tu o technické vypovedanie dohody. Tu ide, a to zvýrazňujem, o vytvorenie nového politicko-vojenského bloku, ktorý tvoria po novom Austrália, Veľká Británia a USA pod názvom AUKUS.
Čo vidíme? Zúrivá reakcia Francúzska a povolanie veľvyslancov z Austrálie a USA na konzultácie, čo je signál pre možné prehodnotenie bilaterálnych vzťahov. Vítam, že aj taká krajina ako Francúzsko pochopila, o čom je tzv. solidarita.
Priatelia, okrem týchto faktov sa tu vynára otázka ako Európa bude reagovať na podrazy od vlastných partnerov spoza mora. Otázka európskych kapacít je na mieste, ale diskusia sa musí v plnom rozsahu dotknúť aj aliancie NATO. Pretože každý štát má iba vlastné Ozbrojené sily a nebude sa podieľať na financovaní a vyčlenení vojenských formácii pre dve organizácie, ktoré sú dvoma pólmi globálnych záujmov.
Odchod z Afganistanu a krok Austrálie ukázal, že solidarita je dobrá vtedy, keď vyhovuje Spojeným štátom. Nie naopak. Washingtonský údiv nad súčasnou aktivitou Francúzska potvrdil nepochopenie, že Európa je samostatný kontinent a nie 100% vojenská základňa USA, k čomu teraz de facto pristúpila Austrália. A neustála podpora cudzích záujmov vo svete zo strany Európy nie je na mieste.
Je potrebné otvoriť diskusiu v podmienkach SR o tom, akú bezpečnosť chceme. Vyhovuje nám v dnešných podmienkach transatlantický alebo európsky pohľad na otázku bezpečnosti? Ako tieto pojmy súvisia a či vôbec? Otvorené myslenie prináša nové pohľady na realitu a budúcnosť. Musíme byť pripravení na riešenia, o ktorých na konci dňa rozhodne občan, nie skupinka fanatických aktivistov. Nemôžeme si myslieť, že členstvo v medzinárodných organizáciách je naveky. Skúsenosť ukazuje, že všetko sa raz skončí, či sa to niekomu páči alebo nie.
Čo je dôležité pri týchto procesoch? V prvom rade sa sústrediť do vlastného vnútra, na seba a budovať svoje kapacity. Sústrediť sa na regionálnu a vzájomne výhodnú spoluprácu, ktorá bude zahŕňať aj obranný rozmer.
Tento proces sa nedá realizovať bez občana a jeho zapojenia. Preto predpokladám, že toto sú otázky súvisiace s budúcou celospoločenskou diskusiou, ktorá, či si to želá momentálna politická garnitúra alebo nie, istotne prebehne.”