Alexander Dubček: Nezahynie národ, ktorý sa riadi svojím rozumom a svedomím


Alexander Dubček patrí medzi najznámejšie politické osobnosti nielen na Slovensku. Najviac známy je medzi strednou a staršou generáciou a v krajinách s ľavicovou minulosťou alebo ovplyvnených národnooslobodzovacím hnutím druhej polovice 20. storočia. Vo vedomí občanov patrí medzi titánov slovenského národno-politického vývoja a neúnavné osobnosti v otázke národných vecí.

Alexander Dubček sa narodil pred storočím, presne 27. novembra 1921 v Uhrovci (okres Bánovce nad Bebravou), v tom isto dome ako Ľudovít Štúr. Dubček sa vo svojich pamätiach zamýšľa: „Malý dedinský dom, v ktorom som sa narodil, bol však veľmi významný, lebo pred vyše sto rokmi bol aj rodným domom Ľudovíta Štúra. Bolo mojím osudom, že som sa narodil v tom istom dome, v ktorom sa narodil najväčší Slovák 19. storočia?“

Bystrejším bádateľom neušlo, že bol skôr ľudským idealistom, ktorý v súlade s morálnym presvedčením zápasil za sociálny ideál, než klasickým politikom či formalizovaným ideológom. Dubček odmietal politický machiavelizmus a nevedel sa vnútorne zmieriť s tým, že praktická politika sa najskôr obracia k temnejším stránkam osobnosti. Aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, ktoré vtedy boli našim neochvejným spojencom, sa v takmer bezvýchodiskovej situácii nezlomil, keď ho zatkli a previezli spolu so štátnym a straníckym vedením do Moskvy. Snažil sa zachrániť to, čo z obrodného procesu zostalo.

Aj Matica slovenská mu môže byť vďačná. Práve po jeho nástupe k moci sa uvoľnilo štátne zovretie okolo národnej ustanovizne, ktorá sa koncom 60. rokov nadýchla, zmenila sa zákonná úprava a nanovo rozprúdila činnosť. Rovnako mnoho urobil pri zastavení prenasledovania cirkvi a jej niekdajších väznených predstaviteľov.

Po jeho smrti v roku 1992 intenzívne zaznievali hlasy spochybňujúce dubčekovský ideál systému „s ľudskou tvárou,“ ktorý mal byť nahradený moderným kapitalizmom. Ten sa v strednej Európe 90. rokov eufemisticky nazval „spoločnosťou so slobodným trhovým hospodárstvom.“ Netreba s Dubčekom vo všetkom súhlasiť, keďže vývoj všeličo prekonal a vyvrátil z procesov prebiehajúcich v roku 1968. Doba mu však dala za pravdu a ukázala, že „trh všetko nevyrieši,“ že „neviditeľná ruka trhu“ nie je kúzelná palička.

Počas tzv. normalizácie ho sledovala ŠtB, neskôr pracoval v podniku štátnych lesov, no nestrácal kontakty s ďalšími prenasledovanými osobnosťami a ani so zahraničím. Po roku 1989 sa Dubček vrátil do politického života a zaznievali návrhy, aby zastával funkciu prezidenta republiky, čomu nahrávala domáca i svetová popularita. Pre novú politickú garnitúru však už nebol prijateľný a mnohí nesúhlasili ani s jeho sociálnym presvedčením, ani jeho aplikáciou v politike. Do určitej miery stál v ceste divokým trhovým procesom, ktoré sa uskutočnili v nasledujúcich rokoch.

Verejnosť zostala šokovaná dopravnou nehodou, ktorá sa stala 1. septembra 1992 pri českom Humpolci. Dubček bol pri vedomí, no s vážnymi zraneniami hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce a sprvoti sa zdalo, že zranenia prekoná. Známa je aj jeho fotografia z nemocničnej izby. Avšak v novembri náhle zomrel. Stalo sa tak necelé dva mesiace pred vznikom Slovenskej republiky 1. januára 1993.